Výroba elektrickej kolobežky a jej doprava k užívateľom sa bez uhlíkovej stopy nezaobíde.
Elektrické kolobežky sa rozbehli do sveta. Určite ste vo svojom okolí zbadali aj vy minimálne jednu. Tento prostriedok sa označuje ako alternatívny, ekologický. No vznikajú aj dohady a štúdie, ktoré tvrdia, že napriek tomu, že kolobežka nevypúšťa splodiny, nie je tým najčistejším eko dopravným prostriedkom, ktoré by si dediny a mestá mohli želať. Joseph Hollingsworth, profesor informatiky a softvérového inžinierstva na Ohio State University priniesol v rámci štúdie aj čísla, ktoré hovoria v neprospech kolobežky.
Viac skleníkových plynov než moped
Podľa výsledkov štúdie vyprodukujú elektrické kolobežky viac skleníkových plynov na hlavu než jazda iným, ekologickým dopravným prostriedkom. Profesor so svojím tímom vyrátal, že pri najazdení jedného kilometra zanechá elektrická kolobežka a teda jej vodič 126 g oxidu uhličitého v ovzduší, pričom jazda autobusom len 51 g (rátame tiež s dĺžkou trasy jeden kilometer, pričom číslo je rátané na jednu hlavu – jedného pasažiera). Elektrický moped zanechá stopu 74 g oxidu uhličitého (kilometer/hlava).
Prečo tieto čísla?
Pri zvažovaní toho, či je alebo nie je prostriedok ekologický, sa treba zamyslieť aj nad výrobou tohto prostriedku a jeho dopravu až k užívateľovi. Pre pochopenie tohto vzorca si predstavte hocakú maličkosť, ktorá za vami domov putuje napríklad z Číny. Zabalená v plastovom obale, vhodená do plastovej obálky. Prepravená loďou alebo lietadlom, neskôr kamiónom, dodávkami. I keď by šlo o drevený gombík, plastové obaly, ich výroba a preprava by zanechali uhlíkovú stopu a ekologické by neboli.
Rovnako je to aj s elektrickými kolobežkami. Výroba rámu, kolies a tiež batérie je záťažou pre životné prostredie. Nasleduje transport kolobežiek k predajcom, transport k užívateľom a potom preprava kolobežiek na pôvodné stanoviská v prípade, že ide o sharing kolobežiek v rámci mesta. Denný zber kolobežiek na požičanie v praxi znamená to, že auto či autá (a nie vždy elektrické) jazdia po meste, zberajú odložené kolobežky, dajú ich nabiť a následne ich ďalší deň porozvážajú tak, aby boli k dispozícii novým užívateľom. Joseph Hollingsworth tvrdí, že polovica vyprodukovaného množstva CO2 pochádza práve z tohto zberu a rozvozu, druhá polovica z výroby kolobežiek.
A keby nebola?
Podľa ďalších dostupných prieskumov by si takmer 49 % kolobežkárov vybralo v prípade nedostupnosti elektrickej kolobežky bicykel, alebo by šli autom, autobusom, či peši. Zhruba 11 % kolobežkárov by nastúpilo do mestského autobusu, či je opäť zelenšie riešenie za predpokladu, že ním jazdí dostatočný počet cestujúcich a nejde o technologicky zastaraný model.
Čo treba domyslieť?
V prvom rade sa na všetky veci musíme pozerať už od bodu ich výroby. Ak spoločnosti popracujú na materiáloch, z ktorých budú e-kolobežky zhotovované, určite sa výsledné čísla CO2 znížia. Dôležité je myslieť aj na recykláciu batérií a predĺženie ich životnosti. Pri zdieľaných kolobežkách by pomohlo odstavovanie len pri zdroji nabíjania, aby sa eliminoval počet výjazdov zberného auta, ktoré kolobežky dovezie k nabíjačke. Prípadne by malo zberné vozidlo jazdiť tiež na elektrinu. V neposlednom rade je potrebné zamyslieť sa aj nad tým, z čoho sa vyrába elektrická energia, ktorou kolobežku dobíjame. V USA sa totiž 64 % energie vyrába z fosílnych palív. Tu by ani recyklovaná kolobežka, ktorú by sme peši doviezli k nabíjačke nedosiahla dobré výsledky a jej životný cyklus by bol poznačený práve výrobou energie.
Tak ako má minca dve strany, aj pri elektrických kolobežkách nájdeme viaceré pre a proti. Pri podrobnom študovaní každého dopravného prostriedku zistíme, že jeho výroba dáva životnému prostrediu zabrať. Aj preto je potrebné neustále inovovať a prichádzať so štúdiami, ktoré vývojárske spoločnosti nenechajú stagnovať, ale im ukážu ďalšie smerovanie.
Elektrické mestské autobusy na Slovensku
